PROPRIOCEPTORY sú receptory, ktoré sú veľmi cenné pri každom našom pohybe a polohe tela. Nachádzajú sa v kĺboch, kostiach, vo svaloch a v koži a vďaka ním získavame informácie o polohe a opore tela. Senzitívnymi nervami sa dostávajú informácie o polohe do mozočka, ktorý vyhodnocuje situáciu a informácie posiela ďalej do centier mozgovej kôry. Tá potom rozhoduje ako rovnovážny stav udržať, a ktorý pohybový systém zapojí.

Ako sa zdá, je to dokonalá spolupráca medzi jednotlivými telesnými systémami. Vďaka rovnováhe si vieme vytvárať vzťah s gravitáciou, ktorá je základom budovania akýchkoľvek polôh, presunov z polohy do polohy a udržania sa v pokoji. Bez vnímania tela vo vonkajšom prostredí je ťažké fungovať a všetky vnemy sa presúvajú do vnútorného prostredia tela, kde sa zmeny udejú. Napr. naše orgány majú nejakú váhu a ak si ľahneme na jeden bok, orgány na tej strane tela sa môžu uvoľniť do zeme a orgány na opačnej strane tela sa k tým, na pravej strane, môžu priblížiť. Malé bábätka po narodení vnímajú svoje polohy a pohyby skôr cez orgány ako kosti. Tie sa postupne dostávajú do povedomia tým, že novorodenci začnú fungovať na zemi, kde je gravitácia pre nich nový vnem. Na rozdiel od predchádzajúceho vodného prostredia počas prenatálneho života.

ZÁVER PRE PRAX RODIČA:

Ako to využiť pri venovaní sa bábätku? Prostredníctvom gravitácie rozvíjame ľahkú oporu tela v miestach, kde to dieťatko potrebuje. Pokým sú svaly napäté, proprioceptory dávajú menej informácii a aj svaly reagujú na zmenu stability pomalšie. Preto učme deti uvoľneniu sa do zeme, cez Váš dotyk, a dieťatko sa bude cítiť v polohe komfortnejšie a efektívnejšie. Nemusí vynakladať veľké úsilie na udržanie sa v novej polohe, lebo gravitácia a uvoľnenie do zeme sú jeho najlepším priateľom a pomocníkom.

Položte si dlaň na oblasť hrtanu (viď. obr.), jej vystúpenú časť. Zhlboka sa nadýchnite a s výdychom vyslovte nahlas predĺžené písmeno “Z”. Zopakujte zvučanie viackrát. Čo ste cítili pod dlaňou? Ako vnímate oblasť krku? Uvoľnila sa Vám?

Teraz vyskúšajte to isté, ale s písmenom “S”. Tu si všimnite, že “S” vôbec nerozvibruje hlasivky. Dôjde iba k určitému napätiu. Pozor, prosím, ak máte problémy so štítnou žľazou, písmeno ´S” vynechajte alebo vyskúšajte 1-2x maximálne.

Túto aktivitu ponúknite aj svojim deťom. Môžete mať príjemný spoločný čas a niečo prospešné urobiť pre pľúca i uvoľnenie krku, ktorý drží hlavu a stáva sa preto tuhým, strnulým, bez pružnosti, ktorú v rannom detstve poznal. Skúšajte rôzne hlásky – spoluhlásky i samohlásky. A zdieľajte si so svojím dieťatkom navzájom, ktoré hlásky rozvibrovali oblasť hrtanu. Ak máte malé bábätko, položte pery na jeho bruško a zazvučte do neho “TU-TU-TU” alebo “DU-DU-DU”. Môžete vyskúšať zazvučať najprv na vašu opačnú stranu dlane, aby ste zistili, čo lepšie rozvibruje túto oblasť, ktorú obkolesujú tkanivá a koža. Potom ten istý zvuk zazvučte na pupíku dieťatka i okolo neho. Tak mu môžete uvoľniť oblasť bruška a pomôžete mu ho spoznať a využívať pri jeho nových pohyboch.

Týmto spojením vzniká jediná bunka, ktorá sa začne mnohonásobne deliť. Postupne sa tieto bunky začínajú špecializovať a vytvárať telesné štruktúry ako sú orgány, kosti, ligamenty, svaly, nervy, tekutiny – krv, lymfu, mozgovomiešný mok, hormonálny systém v podobe žliaz z vnútorným vylučovaním. Čo je na tom zaujímavé alebo prečo venujem tomuto pozornosť? Veľa. Je to nekonečný svet objavovania súvislostí, vzťahov, ktorý sa začal v škole, kedy sme memorovali informácie o ľudskom tele. Teraz však môžeme všetkým týmto súvislostiam lepšie porozumieť a využiť ich.

To, že každá časť nášho tela, každá bunka, či už kožná, z ktorej máme našu pokožku a jej ďalšie dve vrstvy pod ňou, každý orgán, ktorý Vás napadne ako napr. srdce, pľúca, mozog, žalúdok nesie informáciu jednej jedinej pôvodnej bunky. Preto môžeme pozorovať naše telo komplexne, prepojené navzájom. Reaguje na všetko, čo sa deje v okolí. Koža, vonkajší obal nášho nervového systému spája naše vnútorné telo s vonkajším okolím. Dochádza k interakcii nás a okolia.

Tu vidím dôvod, prečo je zmysluplné a nádherné venovať sa pohybu bábätka od narodenia. Samozrejme, že aj starším deťom, či dospelým. Len tam sú tam návyky už silnejšie zakorené, naše telo je však zmenám stále otvorené. Učme sa porozumieť telu cez svoj vlastný nervový systém, bunkový systém. Naše celé telo je tvorené biliónami buniek, ktoré navzájom komunikujú medzi sebou. Niektoré, tie bližšie bunky viac, niektoré a vzdialenejšie menej. Kľúč máme k dispozícii, aby sme túto cestu mohli vždy v sebe i v druhom otvoriť. Naša myseľ je pripravená sa otvoriť vnímaniu tela. Mozog je prednastavený registrovať tieto vnemy a ukladať ich. Neskôr aj využiť. Skúsenosti, ktoré naše telo získava, môžeme rozdeliť na vnútorné (ktoré sa odohrávajú vnútri tela) a vonkajšie. Je dôležité medzi vnútornými a vonkajšími zmyslami nastoliť rovnováhu – harmóniu. Inými slovami ladiť jednotlivé časti v tele navzájom. Sledovaním tonusu vo svaloch, orgánoch, stavu nervového systému dostávame informáciu, o našom bábätku, o sebe.

Uvedomením si tohto poznatku získavame nástroj na rozvíjanie pohybového potenciálu. Pozorovaním seba, bábätka trochu inak ako sme zvyknutí. Vnímaním toho, čo sa deje, začíname. Ako? Pozorujme naše zvyky, skúsenosti, svoje štýly nielen správania, ale aj pohybu. Ako sedíme, stojíme, čo uprednostňujeme. Máme niektoré časti tela neskoordinované?

Presuňme pozornosť od premýšľania v hlave, do nášho tela a mysle. Veľa návykov si vytvárame v rannom detstve, veľa aj počas vnútromaternicového vývinu. Zmeňme to.Naše telo je taká nádoba. Štruktúru mu dáva kostrový. t.j. oporný systém. Nádoba je naplnená vodou.

V tele sú to všetky telesné systémy, tkanivá a fascie. Čo tak s radosťou a záujmom sa o neho starať tak ako sa staráme o pohár s čistou priezračnou vodou, ktorú pijeme? Keď pohár jemne pootočíme, voda sa presunie. Aj naše telo sa dá podobne vnímať. Pohyb začína už v maternici. Tu sa pohyby a polohy tela prispôsobujú obmedzenému priestoru, v ktorom pláve. Na svet prichádzame už so skúsenosťami. Niektoré návyky zostávajú, niektoré sa prirodzene samé menia a niektorým môžeme pomôcť ich pozmeniť, či lepšie povedané, doplniť. Postupne prechádzame jednotlivými pohybovými štádiami – dvíhanie hlavičky, pretáčanie, plazenie, štvornožkovanie, stoj a konečne chôdza. Občas dieťatko niektoré štádium vynechá, preskočí a tak sa zastaví, či spomalí ďalší pokrok. Prečo nepodporovať bábätko jemným prístupom láskavej ruky mamy v tomto väčšom priestore – svete?

Rozvíjajme harmonický pohyb detí už v rannom detstve, aby sme im ponúkli široký repertoár možností pohybu. Poznáte to. Ak chceš postaviť dom, potrebuješ najprv dobré základy. A to isté máme s bábätkom. Budujme v ňom všetko postupne, aby raz sa postavilo na nohy s obrovským svojím potenciálom a vykročilo do tohto sveta s radosťou a ľahkosťou pohybu. Určite chceme, aby nám všetkým telo slúžilo ešte veľa rokov.Ako? To je už na ďalší článok. Venujem sa veľa rokov tejto téme, ktorá mi k srdcu veľmi prirástla a je to nádherná cesta ako sa s vami podeliť o ňu. Kto má naozaj záujem.

Keď dieťa príjme informáciu, napríklad tým, že mu ponúkneme hračku, naviaže sa na daný objekt (aspekt). Keď niečo nepríjme, blokuje informáciu, ide proti tomu aspektu. Tento jednoduchý princíp nám vysvetľuje ako sa bábätko môže učiť. Má široký repertoár rozhodnutí a môže si vybrať akciu, ktorú uskutoční. Pohyb tak môže byť variabilný. Variabilita znamená mnohorakosť.

Variabilita v pohybe znamená, že na tú istú vec, aktivitu, môžeme reagovať pohybom mnohými spôsobmi. Ak chceme, aby bábätko vnímalo, máme niekoľko možností ako ho v tom podporiť. Patrí sem jeho motivácia, aktívna pozornosť – zrakom, sluchom, čuchom, dotykom, koncentrácia a túžba.

Skúsme sa pozrieť na neprijímanie niečoho aj ako na výzvu ako zmeniť vnímanie dieťatka, aby  prijalo to, čo mu ponúkame. Skúste ísť cez jeho zvedavosť a vy pristúpte tvorivejšie. Skúste sa stať tým malým dieťaťom, ktorým ste boli. Stať sa viac zvedavým. Kedysi sme tiež všetko skúmali, často i ústami, čo je v rannom detstve najprirodzenejšie. Ústa boli našou prvou končatinou po narodení, s ktorou sme skúmali všetko okolo nás tým, že sme ústa približovali k predmetom okolo nás.

Búchaním hračiek o zem dieťa vníma mnohorakosť zvukov. Keby vedelo rozprávať, asi by vám povedalo: „Mami, oci, keď búcham kockou o koberec, je to iný zvuk ako keď búcham o dlážku alebo o zrkadlo. Aké je to čarovné. Počuješ to aj ty?“ Niekedy im zakazuje činnosti, ktoré ani nemusíme, lebo nevieme, že tým si zdokonaľujú svoje zmysly. Zvažujme bezpečnosť našich detí a otvorme im priestor pre skúmanie, pokým je to v hraniciach ich bezpečia.

DOTYK a POHYB

Patria medzi prvé dva zmysly, ktoré sa v každom človeku, ktorý sa narodil, vyvíjajú. Vlastne už v maternici sú súčasťou nášho pohybu. Keďže novorodenec prijíma prvé vnemy práve cez kožu, dotyk rodiča je dôležitou súčasťou pohybového vývoja svojho dieťatka. Spoznať rôzne kvality dotyku vám môžu pomôcť pri vašom tvorivom čase s nimi.

DOTYK A POHYB sú východiskom pre vývin ďalších našich zmyslov, ktorými sú:

• CHUŤ. Práve ústa hrajú významnú úlohu v dojčení. Ústami vníma dieťa chuť materského mlieka. Prijímanie potravu je základnou nevyhnutnou potrebou k prežitiu. Niekedy si ani neuvedomujeme, akú podstatnú úlohu zohráva CHUŤ v našom živote. Možno si pamätáte, keď ste boli chorý, prechladnutý, že ste nemali chuť ani jesť. To je pekný dôkaz, že ústa sú párovým orgánom s nosom , ktorý predstavuje nasledujúci zmysel. Keď necítime nosom vôňu jedla, nemáme ani chuť ho zjesť.
• ČUCH. Bábätko rozozná nosom mamu podľa jej osobnej jedinečnej vône a materského mlieka. Cez ČUCH môžeme podporovať otáčanie hlavičky do obidvoch strán počas dojčenia, papania niečoho čo voní. Najprv počkáme, kým na našich rukách bábätko pocíti vôňu mlieka, otočí k nemu hlavu a potom, Vy, mama, môžete pomaly dotočiť jeho zvyšok tela k sebe, aby sa Vás celým telom začalo o Vás opierať. Ak máte staršie dieťa, ktoré sedí v stoličke, zo začiatku si ho trošku natočte bokom, aby mohlo otočiť hlavičku, keď mu dávate jedlo na lyžičke. Keď je hladné, je to jeho prirodzená motivácia, že chce papať a má dôvod prečo hlavu na stranu otočí.
• Ušami rozoznávame zvuky, hlasy, tóny, šum a orientujeme sa v priestore. Máme lepšiu rovnováhu, Vyskúšajte si postaviť sa na jednu nohu a zakryť si uši. Cítite nejakú zmenu vo vašej rovnováhe? Je to silný zmysel, ktorý Vám pomáha udržať lepšie rovnováhu? Sluchové schopnosti sa tiež postupne rozvíjajú. V šiestich mesiacoch dieťatko začína s istotou rozlišovať, z ktorej strany prichádza zvuk. Vidíme to tým, že sa za zvukom už častejšie otáča.
• Očami vnímame tmu, svetlo, farby, veľkosti, tvary a kde v priestore sa nachádzame. ZRAK sa vyvíja ako posledný z vyššie spomínaných zmyslov. Môžeme vidieť, že bábätko po narodení ešte nevie zaostriť zrak. Zo začiatku vidí na vzdialenosť 20 cm. Krátko fixuje zrak na určité miesto, ale neskôr, okolo 3. mesiaca už dlhšie sleduje predmet pred svojimi očami. Možno ste zažili, že tým najmenšim bábätkam často ešte ubieha niektoré očko.  Ostrosť zraku sa zdokonaľuje postupne a obe oči sa začínajú postupne ladiť navzájom. Vidíme to, keď sa oči pohybujú už v rovnakom smere.

A na záver mám pre vás jednu zaujímavosť. Hoci zmysly sa v rannom detstve vyvíjajú postupne a  ZRAK sa často stáva dominantným zmyslom v našom živote, nemusí to platiť u každého.

Skúste sa zamyslieť, ktorý zmysel je pre Vás osobne dominantný. Potom vnímajte v bežnom dennom živote, či je to ten, ktorý ste si uvedomili alebo iný.

Ak by bol môj dominantný zmysel napr. SLUCH, keď som vonku, vnímam každý zvuk, vnímam spev vtákov, počujem zvuk lietadla aj keď som doma, hoci sa hrám so svojím dieťatkom. Tak môžete vidieť ako sa  vaša pozornosť presúva na sluch.  Niektorí si ani neuvedomujeme, že vnímame vône a pachy intenzívnejšie ako iní. Títo ľudia hneď zacítia, že sused varí, hneď vnímajú nový pach. Cítia niečo, čo druhý člen rodiny ani nie. Samozrejme nezabudnime, že naše zmysly ovplyvňuje aj naša momentálna situácia, napr. či sme hladní. Vtedy vônu jedla vnímame určite viac.

Vyzývam vás skôr pozorovať, kam a ktorým zmyslom sa vaša pozornosť častejšie uberá v bežných každodenných činnostiach doma, na výlete, v hre so svojím dieťatkom či pri športovaní. Možno objavíte niečo veľmi zaujímavé, čo ste o sebe nevedeli.

Rozlúčim sa s vami poslednou myšlienkou. Čo si myslíte o človeku, ktorý sa rád všade opiera? Nemôže to byť aj DOTYK, ktorý mu chýba a hľadá ako sa k nemu dostať? Bábätka a deti si ho môžu oveľa viac užívať v našich náručiach než my, dospelí.

Často bábätko prestane skôr plakať, keď ho necháme, aby precítilo, čo cíti a my ho v tom podporíme, ako to preciťuje. Sama Karla McLarenová (autorka knihy) zistila, že aj maličké bábätka, keď ich city podporíme, sa dokážu upokojiť alebo sa dostať k zdroju svojho problému. „Plač môže posunúť nepohodlie k vedomému pochopeniu a prostredníctvom toho uvedomenia dokáže dokonca aj malé bábätko komunikovať o svojich skutočných potrebách, Ak mu v tom budeme prekážať natriasaním a odvádzaním pozornosti, pravdepodobne plač ustane, ale tým prišlo o dôležitú skúsenosť, patriacu k vývoju. Nebude schopné vyčítať zo svojich pocitov, čo nie je v poriadku, a nebude schopné vytvoriť vedomé prepojenie medzi svojím nepohodlím a dôležitou záležitosťou vo svojom vnútri. … Keď mávame zajačikom (hračkou), potláčame vedomé vnímanie druhých, ale zároveň utlmujeme aj vlastné vedomé vnímanie a stávame sa menej schopní vyrovnávať sa zo životom ako takým, aký je. … Ak sa niekde vyskytne problém či bolesť, zriedkakedy si sadneme, aby sme precítili a uctili ich pravdivosť. Málokedy podporujeme emócie a nasledujeme ich od nerovnováhy k pochopeniu a potom k riešeniu.“ (citujem z knihy zo str. 89)