Z knihy: Karla McLarenová: REČ EMÓCIÍ – Čo sa vám emócie snažia povedať. Noxi, 2018

Robil sa experiment s bábätkom, ktoré nechcelo prestať plakať, nech sa robilo čokoľvek. Vydávali upokojujúce zvuky, skontrolovali, či má suchú plienku, či je hladné/smädné, ale plač sa stupňoval spolu s frustráciou bábätka. Bežne vezmeme hračku a začneme s ňou zabávať dieťa. Keď sa začne opäť smiať, aj my sa cítime lepšie. Nevieme, čo ho trápilo, ale už je za tým. Čo keby sme povedali: „Si smutný/á, je ti naozaj ťažko.“

Často bábätko prestane skôr plakať, keď ho necháme, aby precítilo, čo cíti a my ho v tom podporíme, ako to preciťuje. Sama Karla McLarenová (autorka knihy) zistila, že aj maličké bábätka, keď ich city podporíme, sa dokážu upokojiť alebo sa dostať k zdroju svojho problému. „Plač môže posunúť nepohodlie k vedomému pochopeniu a prostredníctvom toho uvedomenia dokáže dokonca aj malé bábätko komunikovať o svojich skutočných potrebách, Ak mu v tom budeme prekážať natriasaním a odvádzaním pozornosti, pravdepodobne plač ustane, ale tým prišlo o dôležitú skúsenosť, patriacu k vývoju. Nebude schopné vyčítať zo svojich pocitov, čo nie je v poriadku, a nebude schopné vytvoriť vedomé prepojenie medzi svojím nepohodlím a dôležitou záležitosťou vo svojom vnútri. … Keď mávame zajačikom (hračkou), potláčame vedomé vnímanie druhých, ale zároveň utlmujeme aj vlastné vedomé vnímanie a stávame sa menej schopní vyrovnávať sa zo životom ako takým, aký je. … Ak sa niekde vyskytne problém či bolesť, zriedkakedy si sadneme, aby sme precítili a uctili ich pravdivosť. Málokedy podporujeme emócie a nasledujeme ich od nerovnováhy k pochopeniu a potom k riešeniu.“ (citujem z knihy zo str. 89)